Eliška Junková sa narodila ako Alžběta Pospíšilová 16. novembra 1900 v
Olomouci. Vyrastala v početnej rodine zámočníckeho majstra a od detstva
sa zaujímala o cestovanie a cudzie jazyky. Čoskoro sa naučila po
nemecky, francúzsky, po anglicky a po taliansky.
Už ako 16-ročná pracovala v pobočke Pražskej úverovej banky v Olomouci a
tu spoznala svojho budúceho manžela, ktorý bol jej šéfom, hoci bol iba o
šesť rokov starší. Keď Vincenc (alebo tiež Čeněk) Junek otváral novú
pobočku banky v Brne, zobral si Alžbětu so sebou. Okrem práce v Brne
študovala hudbu u skladateľa Leoša Janáčka, ktorý vyzdvihoval jej
hudobné nadanie.
Na sklonku 1. svetovej vojny Alžběta strávila istý čas v Paríži, aby sa
zdokonalila vo francúzštine. V tom čase prišiel na parížsky autosalón aj
Čeněk Junek, ktorého sem priviedol záujem o autá a aj automobilové
preteky. Čoskoro motoristickej vášni – a špeciálne vtedy populárnym
autám značky Bugatti – prepadla aj Alžběta.
Ako jedna z prvých žien v Prahe úspešne absolvovala autoškolu. Keď sa
24. júla 1922 vydala za svojho snúbenca, zmenila si nielen priezvisko
ale krstné meno – keďže v zahraničí ju nazývali Elisabeth či Elisa. Z
Alžběty Pospíšilovej sa stala Eliška Junková. Medzi jej prvými mali byť
preteky na trati Mariánské Lázně – Karlovy Vary, na ktoré sa manželia
Junkovci pripravovali v rámci netradičnej služobnej cesty, no napokon
Čeněk Junek pri skúšobnej jazde havaroval so svojím Mercedesom a auto
poškodil. To bola príležitosť, aby si manželia Junkovci kúpili vysnené
vozidlo Bugatti T30 a prerobili ho na pretekársky model.
Už v apríli 1923 debutovala Eliška Junková na pretekoch ako
spolujazdkyňa svojho muža. V septembri 1924 už vyhrala svoje prvé veľké
preteky na trati Lochotín (dnes časť Plzne) – Třemošná. Úspech na svojej
"bugatke" dosiahla aj v ďalšom roku v kategórii cestovných
automobilov na pretekoch Zbraslav-Jíloviště, kde jej manžel zvíťazil v
kategórii pretekárskych vozov.
Po ďalšom úspešnom roku 1925 prevzala Eliška Junková po svojom mužovi
pretekárske auto Bugatti T35 a 9. mája 1926 nielenže zvíťazila na trati
Zbraslav – Jíloviště, ale dosiahla najrýchlejší čas. Stala sa prvou
ženou, ktorá zvíťazila v medzinárodných pretekoch. Umiestnila sa ako
druhá v pretekoch do vrchu v Klausenpasse vo Švajčiarsku a suverénne
vyhrala Grand Prix Nemecka v Nürburgringu.
Elišku Junkovú si obľúbil samotný Ettore Bugatti a prehovoril ju, aby sa
zúčastnila na v tom čase najnáročnejších pretekoch na Sicílii. Trať
pozostávajúcu z piatich okruhov – pričom jeden okruh mal 108 km, 1500
zákrut a prevýšenie 1000 metrov – absolvovala Junková dva razy. V roku
1928 jej víťazstvo uniklo a pre defekt skončila až piata, no napriek
tomu si získala medzinárodný obdiv a popularitu ako prvá žena, ktorá
preteky absolvovala.
Na vrchole slávy postihla Elišku Junkovú tragédia – v nemeckom
Nürburgringu jej manžel dostal šmyk a pri havárii prišiel o život, keďže
nemal prilbu (bola už objednaná, ale do pretekov nestihla doraziť).
Junková sa rozhodla, že nebude už nikdy jazdiť ako pretekárka.
Odcestovala na Srí Lanku (vtedy Cejlón) propagovať značku Bugatti. Ako
členka Československého automobilového klubu pre Moravu a Sliezsko sa
podieľala na vybudovaní Masarykovho okruhu v Brne. Pracovala pre Baťu a
práve ona v 30. rokoch 20. storočia vymyslela značku pneumatík Barum ako
skratku mien Baťa, Rubena, Matador.
Tomuto priemyselnému odvetviu ostala verná až do dôchodku, pracovala
tiež na ministerstve chemického priemyslu. Po 2. svetovej vojne sa
vydala za motoristického novinára Ladislava Khása a písala motoristické
články. V roku 1972 jej vyšla spomienková kniha Má vzpomínka je
Bugatti. Ešte v roku 1991 odletela Eliška Junková do USA na zraz
priaznivcov značky Bugatti. V novembri 1993 založila Nadačný fond Elišky
Junkové s cieľom popularizovať históriu motorizmu.
Eliška Junková-Khásová zomrela 5. januára 1994. Jej meno nesú
automobilové preteky v Novom Bydžove (Memoriál Elišky Junkové). V roku
2019 získala Eliška Junková in memoriam medailu prezidenta republiky za
zásluhy.